Cestujem pohodlne a bezpečne
Keď sme mali s priateľkou pocit, že potrebujeme vypadnúť a zase raz zmeniť vzduch, otvorili sme atlas sveta, zatvorili oči a zapichli prst. ČÍNA! Čína? To fakt? Po pár minútach váhania sme sa celkom namotali. Ideme!
Na cestu sme sa extra dôsledne nepripravovali, nechali sme veciam voľný priebeh, keďže čo-to sme už pocestovali. Dôraz sme však dali na balenie, lebo ako backpackerom je každé kilo navyše poriadna záťaž. Cestovné sady si však miesto u nás v batožine našli. Jednak preto, aby sme nevystúpili z lietadla dolámaní, jednak preto, že sme nevedeli kde strávime noci. Tak aspoň nejaké pohodlie treba mať, keď už človek nocuje na lavičke:-)
Stanovili sme si hlavné body čo chceme vidieť a detaily sme riešili priamo na mieste. Peking a následne cca 1800 km južne do vnútrozemia, bol plán našej cesty.
Ešte vo Viedni na letisku sme sa zoznámili so Slovenkou vyučujúcu slovenčinu v Pekingu. Fakt, oni sa učia slovenčinu! Veď musia rozumieť čo odpočúvajú... Štandardný let, príletové „cáviky“, a konečne sme tu. Pri preberaní batožiny v Pekingu sme zaregistrovali, ako sa pár cestujúcich sťažovalo na zničené zámky na batožinách. Našťastie my takéto veci nemusíme riešiť, keďže pred pár rokmi sme si zaobstarali bezpečnostné TSA kompatibilné zámky, čo nám výrazne uľahčuje fungovanie. Prvé čo si pamätám pri opustení letiskovej haly bola obrovská vlhkosť a horúčava, ktorá ma úplne ovalila. Nádych, výdych a berieme taxík. Ešte že máme novú kamošku, ktorá plynulou mandarínčinou „umravní“ podnikavého taxikára, že má „pokazený“ taxameter, a tak platíme obvyklú taxu (bez nej by sme cvakali aspoň 3x toľko – veď prišli biele tváre s plnými vreckami dolárov :-)). A to nehovorím o tom, ako nás taxikár vyložil asi hodinu cesty od nášho hotela s komentárom – je to tu za rohom. Welcome to China. Neskôr sme sa smiali, že napr. v Thajsku nás „okrádali“s úsmevom, no tu ešte dostaneme nakladačku. A to sme ešte netušili, že nie sme ďaleko od pravdy....
Prvá noc v meste plnom smogu (fakt nepríjemná skutočnosť) a ráno hor sa za dobrodružstvom. Zakázané mesto – cieľ dnešného dňa (viď. foto). Berieme rikšu, veď je to za babku. Poučení skúsenosťami sme si dojednali miesto a cenu vopred. Je dobré vedieť, cca koľko by mal stáť takýto odvoz, bude sa Vám lepšie vyjednávať.
Cestou zdvorilostná konverzácia, ale keď sme už tretíkrát išli po tej istej ulici (fakt sme si to všimli až na tretí krát :-) ), začali sme namietať. Vtom sa príjemný „rikšák“ zmenil na nepríjemného hulváta. Vysadil nás mimo dohodnutého miesta a nárokoval si 300! násobok dohodnutej sumy. Keď zlyhali všetky slovné argumenty, podnikavec zapojil výrazné gestikulovanie a hlasné kričanie. Na to začali prichádzať rikšákovi kumpáni a už už sa schyľovalo k fyzickému vyrovnávaniu si účtov. Začali do mňa nenápadne strkať a zisťovať tak kde mám peňaženku. Priateľka sa pomaly poberala do rušnej ulice a hlasným krikom skúšala nájsť pomoc. Okoloidúci sa však do nášho sporu nechceli zapojiť, aj tak viac nadŕžali krajanom. Nakoniec sme to ukončili s tým, že sme mu ukázali našu peňaženku, kde sa mali iba pár Juanov, ktoré sme im dali. Rýchlo sme sa pobrali kade ľahšie. Ešte že nosíme tajné telové vrecko, a tajný opasok na peniaze a doklady, kde sme mali ukrytú ostatnú väčšiu hotovosť. Super vynálezy.
Bola to veľmi nepríjemná situácia, poučili sme sa a boli sme radi, že to takto dopadlo.
Ostražitosť a oči na stopkách sa stali v Pekingu našim každodenným spoločníkom, ktorý rezonoval celým pobytom. S údivom sme zistili, že čím viac sme sa vzdiaľovali od Pekingu, tým milších, priateľských a nápomocných ľudí sme stretávali. Takže nehádžeme všetkých do jedného vreca.
Cestovateľ Marek
