Moja priateľka mala sen. Stráviť nejaký čas v Thajsku. Tak sme si jedného dňa zbalili naše ruksaky, kúpili si letenky a vydali sa na cestu. Mali sme plán vidieť čo najviac. Ale každý asi pozná to príslovie s plánmi a Bohom... :)

Ako začínajúci backpackeri sme prileteli do turistickej destinácie zvanej Bangkok – Krung Thép - Mesta anjelov. Ako hovorí Wikipedia: „Úplné ceremoniálne meno Krung Thépu je (v anglickom prepise) “Krung Thep Mahanakhon Amon Rattanakosin Mahinthara Ayuthaya Mahadilok Phop Noppharat Ratchathani Burirom Udomratchaniwet Mahasathan Amon Piman Awatan Sathit Sakkathattiya Witsanukam Prasit”. Stačí ti? :)))))

Dva týždne sme strávili neúnavným cestovaním. Nasávaním atmosféry, obdivovaním stavieb pre nás exotických,  ochutnávaním jedla (btw, viete že potkan chutí ako prasa a larvy červov ako arašidy so želé plnkou?), obkukávaním usmievavých ľudí (aj keď v odľahlejších miestach, turisticky nie veľmi okupovaných to bolo naopak), nakupovaním miestnych „suvenírov“, a fotením kadečoho.

Potom to na nás prišlo. Trošku sa schladiť. Aj keď sme mali so sebou ochladzovaciu šatku a parádne žabky Gumbies, chcelo to niečo exotickejšie. Ten pocit uložiť telo do horizontálnej polohy, zaboriť nohy do piesku a popíjať mlieko priamo z kokosového orecha. Proste oddychovať, užívať si masáže, slnko, vodu a nerobiť nič. Keďže práve začínalo obdobie dažďov, ako najlepšia voľba sa nám javil ostrov Koh Samui. A veru aj bola. Turistov v období dažďov veľa nebolo. Presnejšie boli sme 4 ks bielych tiel na pláži. :) A aké gýčové fotky sme nafotili.... A zapršalo presne 1 krát za celých 6 dní. Preto sa nedajte odradiť a kľudne cestujte aj mimo turistickej sezóny. Všetko je lacnejšie.

Po troch dňoch sa nám ničnerobenie zunovalo. Prenajali sme si skúter a hor sa do skúmania ostrova. Ako správny chlap som riadenie zobral do svojich rúk. Navrávam si, že som skúsenejší šofér, a keďže sa jazdí vľavo, bude to bezpečnejšie. A aj bolo, kým ma Jana neuprosíkala, že si to chce skúsiť aj ona. Pritakal som. Chvíľu sme aj išli normálne, no potom šofér (rozumej moja priateľka) v zákrute vybehol na súvislú vrstvu štrku a prachu a zrazu sme ležali pod mopedom. „Si celá?“ rýchlo som sa  pýtal dvíhajúc skúter, aby Jana vôbec vstala. „Asi hej“ odpovedala. Uf, našťastie si to odniesla iba moja roztrhnutá taška. No keď sa Jana postavila, všimli sme si, že z kolena jej strieka gejzír krvi. Asi bola v šoku, lebo neskučala od bolesti, čo som očakával pri tom pohľade. Ani neviem ako, a okolo nás bolo asi 20 miestnych. Ukazovali na koleno, chytali sa za hlavu a nahlas teatrálne kričali: „ambjulans, ambjulans“. Jana, ako správna iron lady, to omietla s tým, že si to ošetrí. Našťastie všade so sebou nosíme cestovnú lekárničku. Lenže to bolo priveľa aj na ňu. Miestni nám ukázali neďalekú lekáreň, ktorú sme s radosťou navštívili. Lekárnici tiež chceli rovno volať sanitku. Jana asi vážne bola v šoku, lebo pri dezinfekcií a ošetrovaní ani nepípla. Však ako ona vraví: „no panic“ (čítaj nou panik = žiadnu paniku). Odchádzali sme nabalení krémami a liekmi, a Jana s obandážovaným kolenom.

Po tomto zážitku sme sa rozhodli vrátiť do hotela, na dnes stačilo vzruchov. Ha! Nasadli sme na skúter (šoféroval som pochopiteľne ja), a po nejakom kilometri sme z neho zosadli. Proste nešiel. Nielenže si Jana doriadila koleno, ale pri páde sme aj pokazili skúter. „Paráda“, naštvane som zvolal a v duchu som si nadával načo som jej dal šoférovať. Tak sme tam stáli uprostred ničoho, jedna cesta, páľava a nikde nikoho. Po hodnej chvíli rozmýšľania nakoniec išiel okolo na skútri mladý chalan. Na naše mávanie ochotne zastal. Rukami-nohami sme sa pokúšali vysvetliť čo sa stalo, keďže s angličtinou sme si mohli.... Popozeral moped, poskúšal kadečo a nakoniec s plachým úsmevom zaťukal na budík, ktorého ručička ukazovala na nulu. Áno, došiel nám benzín. Boli sme za úplnych blbcov. A právom! Chalanisko nám doniesol bandasku s benzínom, zaplatili sme mu navyše za ochotu a dopravili sa na hotel. Konečne!

Teraz je nám táto príhoda na pobavenie, no vtedy nám nebolo všetko jedno. Poučili sme sa, že treba byť pripravení a zachovať chladnú hlavu.

Jana si tak tento výlet natrvalo „zapísala“ nielen do svojej mysle, ale aj na koleno. Ako spomienku na svoj splnený sen....

Cestovateľ Marek